utorok, 2. júna 2009

Antoine Blanc de Saint-Bonnet

Antoine-Joseph-Adolphe Elisée Blanc de Saint-Bonnet, ideový následovník Josepha de Maistre, súputník Ernesta Hella a Léona Bloya, patrí dnes k polozabudnutým veličinám francúzského myslenia 19. storočia. Je to pochopiteľné. Vzhľadom na neutešenú duchovnú situáciu, v akej sa nachádza súčasná Európa, je nepravdepodobné, že by sa jeho kontrarevolučné a ultrakonzervatívne myslenie,ukotvené pevne v katolicizme, tešilo všeobecnej popularite. Jeho úvahy sú v naprostom rozpore s tým, čo nám je vštepované liberálnymi a ľavicovými mocenskými elitami ako politické, sociálne a náboženské „dobro“. Oboznámenie sa s nimi, môže poukázať na autentické konzervatívne myslenie, ktoré je dnes účelovo nahradzované pseudo-konzervatívnym liberalizmom, predstavujúcim v skutočnosti len sublimovanú osvieteneckú revoltu a konzerváciu jej následkov.

Život
Blanc de Saint-Bonnet sa narodil 28. januára 1815 v Lyone, ako potomok dávneho rodu, ktorý bol majiteľom starobilého panstva Saint-Bonnet, nesúceho meno francúzskeho svätca, biskupa zo 7. storočia. Študoval na Lycée de Lyon u abbé Noirota, profesora filozofie, ktorý ho nasmeroval k štúdiu ontológie. Počas štúdia práva v Paríži,1836-1839, spoznal spisovateľov Edgara Quineta a Pierre-Simon Ballanchea, ktorí ho definitívne priviedli k apológii kresťanstva. Publikuje svoju prvú prácu Pojem človeka odvodený od pojmu Boha (1839), ktorá nadchne Victora Cousina a ministra školstva Salvandyho, takže je mu v roku 1844 udelený Kríž čestnej légie. V tomto období prežíva tragickú stratu oboch rodičov, postihnutých dlhodobou a ťažkou chorobou. Píše knihu s názvom O bolesti (1849), ktorá je vydávaná dodnes. V roku 1851 napísal knihu Obnovenie Francúzska a vyjadril v nej svoj odpor k revolúcii z roku 1848. V roku 1861 vydáva prácu s názvom Neomylnosť, pojednávajúcu o pápežskej neomylnosti a zaujme ňou bl.Pia IX.
Po I. vatikánskom koncile u Saint-Bonneta dochádza ku definitívnemu príklonu k tomizmu.
Väčšinu života strávil Blanc de Saint Bonnet na svojom zámku, ktorý bol zničený počas revolúcie v roku 1789. Postupne ho opravoval a reštauroval. Pobýval v ňom s rodinou a svojimi priateľmi, ku ktorým patrili Victor de Laprade, Edgar Quinet, Louis Veuillot, Léon Bloy a maliar Janmot.
Záver jeho života bol poznačený sériou tragických a predčasných úmrtí jeho manželky a dcéry. Zlomený žialom, s radosťou očakával narodenie detí svojej druhej dcéry Márie, ktorá sa vydala za vikomta de Calonne. Tá však taktiež čoskoro umiera.
Zakrátko na to umiera 8. júna 1880 aj Saint-Bonnet, počas písania práce s názvom Láska, ktorá vyšla posmrtne zásluhou jeho sestry Zinaidy. Saint-Bonnet bol posledným mužským potomkom svojho rodu. Jeho bezdetná sestra nevládala spravovať zámok a tak ho ponúkla Katolíckej fakulte v Lyone. Tá ho v roku 1917 odpredala notárovi z Lyonu, ktorého rodina vlastní zámok dodnes.
Diela:
Pojem človeka odvodený od pojmu Boha (1839)
Duch jednoty (1841)
O bolesti (1849)
Oslabenie rozumu (1853)
Neomylnosť (1861)
Skutočná politika (1861)
Základy filozofie (1866)
Obnova Francúzska (1872)
Legitimita (1873)
Veda 18. storočia (1878)
Socializmus a spoločnosť (1880)

Ukážky z diel
I .

Revolúcia
Aby sme sa priblížili k politike, je treba poznať človeka takého, akým je a nie akým má byť, ani takého, akým si ho predstavujeme.
Za naších dní príliš mnoho márnych ideý zamestnáva duchov a príliš málo princípov sa viaže k skúsenosti. Je to tým, že revolúciami boli popretŕhané tradície a história. Preto sa tiež politika stáva dnes takou obtiažnou. Inokedy boli brané do úvahy princípy, dnes aby sme ich znovu zavádzali ...
Ak však veľké princípy aj zmizli pod našimi omylmi a bludmi, sú tu fakty, ktoré bijú všetkým do očí, fakty ktoré nemôže nikto poprieť a ktoré stačia štátnikovi, aby znovu našiel svoje východisko. Z týchto faktov najpozoruhodnejší, najobecnejší, od ktorého ostatné závisia, je istotne tento:
Človek vo svojej prirodzenosti je zasiahnutý zlom: zlo nepochybne potlačilo jeho rozvoj, nakládlo prekážky celej jeho histórii a zhanobilo do určitej miery jeho život občiansky a politický.
Takže, pretože človek je korisťou zla, nie je možné aby sa jeho zákony odvodili z teórie: jeho skvelá prirodzenosť je uveznená pod faktami ...
A práve z dôvodov týchto faktov, z dôvodov prekážok, ktorými sa Pád človeka prieči splneniu prvotného plánu stvorenia, nie je nič nebezpečnejšieho než duch, ktorý rozumuje a priori. Bez ustania chce zaviesť typ človeka buď takého, ako ho videl Rousseau, alebo človeka ešte bližšieho pôvodnému stvoreniu, ktorého racionalistické špekulácie hľadali v hlbinách duše. Číra psychológia však zabíja politiku ...
Tento človek, úplne slobodný, neomylný, osvecovaný priamo lúčom božstva; tento človek, obdarený rozumom a , pretože je slobodný, nadaný neporušiteľnosťou, ktorú ešte zvyšuje jeho zodpovednosť pred Bohom, tento človek, ktorý už neexistuje, zabije človeka, ktorý tu je skutočne, uvrhne Európu do trosiek, zničí národy. Našich uplynulých šesť tisíc rokov, v ktorých sa lopotíme, hľadajúc toho Človeka, volajúc ho z minulosti, alebo z priepastí revolúcii, by nám malo byť riadnou výstrahou.
Každopádne, domýšľavosť vo svojom toku sa búri, že sa stretáva všade s hrádzami a obmedzeniami, ktoré dejiny človeku smutne nakládli; pýcha odmieta zastaviť sa pred faktom zla, ktorý ochromuje jeho úmysly a tvorivosť, a rozmetáva jeho sny. Keby bol rozum čistý, človek by sa neklamal a keby jeho vôľa bola úprimná a pravá, neopúšťal by svôj zákon. Rozum neosobný, pochádzajúci od Boha, zostal by neomylný; sloboda neporušená a priama, pridržovala by sa dobra. Ale stretávame sa s človekom, ktorý je korisťou bludu a zla ...
A tak máme dvoch ľudí: človeka psychológie a človeka skúsenosti! Jeden dokonalý, keď ho pozorujeme v jeho atribútoch; druhý nedokonalý, keď ho pozorujeme v jeho činoch?
Beda! Je to tak! Jeden dokonalý, ak ho pozorujeme samého osebe, čiže takého, akým bol stvorený; druhý nedokonalý, ktorý je korisťou zla, keď ho pozorujeme v jeho skutkoch, alebo tiež taký akým sa stal: ako správne podávajú tradície ...
Ktorý z týchto dvoch ľudí je pravý, ktorý vlastne pretrváva? Či nebolo treba toto vedieť dopredu, skôr než sa začalo stavať na nejakom sne a než sa začala politika zakladať na skutočnom zmätku? Aby sme sa priblížili politike, je treba poznať jej pôvod a cieľ: aby sme znovu zriadili autoritu, je treba označiť jej dôvod a jej práva; aby sme znovu zriadili spoločnosť, je treba poznať jej základy; potom ukázať príčiny Revolúcie, teda skazy. Prečo klamať ďalej ľudí a nechávať ich opovážlivo v poblúznení, ktoré ich vedie do nešťastia? Keď ľudstvo div, že nezahynie, tu nesmieme oživovať úbohé ilúzie, z ktorých pochádza toľko zla. V hlbinách myslenia už nenájdeme skutočného človeka; stretávame ho len v histórii. (Taká je konečne aj metóda, ktorú história sledovala; zachovala fakty a posúdila ich vo svetle toho, čo má byť. Také je tiež hľadisko, na ktorom sú založené všetky politické vedy.) Ten, ktorý bol stvorený, to nie je už ten, ktorého vidíme ...
Práve preto mysle, i málo povznesené, ktoré boli vedené jednoducho faktami, priblížili sa k správnej metóde a boli nimi sťa donesení k správnemu konaniu , buď aby v ňom kráčali spolu s ostatnými, alebo aby k nemu viedli iných ľudí. Mali to, čím sa honosí skromnosť: zdravý rozum a neoceniteľnú skúsenosť. Tí druhí, zamieriac svojím letom do čírej myšlienky, do lona ilúzie, stali sa však milejšími pospolitému ľudu, ktorého bude vždy kormútiť drsná skutočnosť. Skrze to udržali lepšie silu revolúcii a argumenty kacírstiev.

Takéto á priori, takáto teória bude vždy nebezpečím pre ľudí. Obecný odpor k tomu, uspokojiť sa s faktami a ľahké uzávery, ku ktorým sme vždy veľmi pohotoví, priviedli nás zakaždým za hranice možného a pripravujú nám ten dážď omylov, niekedy nevinných, ale často strašných, ktoré bývajú údeľom davu a jeho literátov. Spisovatelia neprestávajú vyčínať okolo štátnika a ustavične s ním zápasia a tlčú ho. Holý rozum, zatemnený Pádom, produkuje, len číre teórie. Zaiste! Je potreba počúvať rozum, ale len tak, aby sme vyhľadávali jeho aplikácie, naznačované skúsenosťou.
Navyše teória ztráca zo zreteľa to, čo je najposvätnejšie v dejinách, tradície, mravy, dobité práva, zákony, pôsobenie Božie na nás. Fakty, ktoré žijú šesť tisíc rokov, ukazujú dostatočne Stvoriteľovu vôľu. Tieto fakty, spolu s ich výkladom, sú celým tajomstvom génia, ktoré je založené na tom, že ich duch chápe stále lepšie a lepšie. Skrze ne je možné brať účasť na samotných skutkoch Božích! Konečne, je známe, že pravé poznanie povahy človeka vedie k zhovievavosti, ako aj k zdravému konaniu v dôležitých veciach. Naopak číra teória vedie k dedukciam fanatika alebo sektára, odtiaľ potom k sprisahaneckým výčinom.
V politike sa celý problém koniec koncov týka človeka: narodil sa dobrým, alebo je podobný skôr prvotnému zlu? Bude sa môcť zaobísť bez obrany a zákonov, alebo bude nútený hájiť politický poriadok, ktorý od počiatku bránil všetky jeho pokroky? Ak sa pýtame dôkladne, tak: nezostáva nič iné, než voliť medzi faktom a utópiou, medzi tradíciou a Rousseauem. Na jednej strane celá história, zákony, králi, ochrana, národy, ktoré mocnejú a mohutnejú vybojovanými právami: prax šiestich tisícročí! Na strane druhej revolúcia, dobro odzbrojené, ako by si bolo isté víťazstvom, hodnoty nechránené, ako by pochádzali od prírody, človek vydaný napospas svojim pudom, ako by všetky boli dobré: storočie pohrôm! Z jednej strany Cirkev a skúsenosť sveta, z druhej strany rojkovia, neskôr lumpovia a zločinci.

Spoločnosť, obzvlášť v poslednom storočí, sa nemohla ubrániť proti Revolúcii, pretože sa zabudla pozrieť pozdĺž jej toku a zavrátiť ju hneď pri jej zdroji. Revolúcia nevyniká géniom; nevedela prijať za svoju ani jednu ideu, aby ňou nebola oslepená. Najprv si príliš nadsadila ideu slobody a to do tej miery, že si splietla slobodu dobra so slobodou zla. A hneď nato ju vidíme oslnenú ideou spoločnosti. Hľa, ako rozpráva Rousseau:
„Kto chce dať národu ústavné zriadenie, musí zmeniť ľudskú prirodzenosť, pretvoriť každého jednotlivca, ktorý sám od seba je dokonalým celkom, v časť väčšieho celku, od ktorého tento jednotlivec dostáva svoj život a svoje bytie; zmeniť povahu človeka aby bola zosilnená. Je treba, jedným slovom, odňať človeku jeho vlastné sily a dať mu také, ktoré by nemohol používať bez pomoci blížneho. Čím sú jeho prirodzené sily viac potlačené, zničené, tým je pevnejšie a dokonalejšie ústavné zriadenie: takže až každý občan nebude ničím, nebude nič môcť, tak vtedy bude možné povedať, že zákonodárstvo je na vrchole dokonalosti.“
Tuto teda naši doktrinári čerpali svoje pojmy! Bolo by neľahké lepšie vystihnúť despotizmus a lepšie vykresliť centralizmus. Nikdy idea nezanechala živšie stopy v mysliach štátnikov.
Je reálne, aby myšlienka, snažiaca sa organizovať národ k takejto jednote, zmierila sa najprv s ľudskou prirodzenosťou, potom s rozmanitosťou obyčajov, miest, vlôh, potrieb a nadobudnutých práv? Chápeme už teraz odkiaľ pochádza despotizmus? Táto utópia, ktorá splodila len biedu a skazu, je zbavená nielen akéhokoľvek historického základu, ale nemôže mať ani žiaden základ rozumový, alebo primeraný našej prirodzenosti.
V takomto štáte by ľudia mali už len akési zjednotené právo, právo plne podrobené panskej právomoci; a potom len, z toho plynúce, všeobecné, uniformné zastúpenie, pre všetky body a všetky záujmy ríše. Parlamentné zriadenie pod zámienkou, aby reprezentovalo krajinu, dokončí čoskoro administratívnu centralizáciu, zničí regionálnu rozmanitosť a privedie nás k pustej a nudnej rovnakosti, proti všetkým zákonom histórie a ľudskej civilizácie. Urovnáva cesty despotizmu, pripravuje mu pevné základy, ba je priam jeho organizovaním ...
Centralizácia a parlamentarizmus, prevádzajúce všetko na rovnaký spôsob, činiace z národa neživú bytosť, skutočne možno privedú zákonodarstvo na ten vrchol možnej dokonalosti, ako si prial Rousseau.
Akonáhle všetci ľudia majú len jedno a to isté právo, tak vyvstane potreba všeobecného zastúpenia. Ale zastupovať každého, to znamená nezastupovať nikoho: a to sa nám práve prihodilo! Keď všetci v štáte majú jedno a to isté právo, tak je treba mať reprezentatívnu vládu. Ale čo vlastne bude reprezentovať, ak nie Rousseauovu tézu? Preto tiež zakúšame už osemdesiat rokov (od franc. revolúcie) na sebe jej následky. Akonáhle sa pretrhne reťaz obyčají a práv nadobudnutých ľuďmi, tak je samozrejme treba utiekať sa k právam Človeka, k tomu právu vynájdenému na to, aby bol človek zotročený. Tu sa potom ľahko spletie zvrchovanosť, ktorá pochádza len od Boha, s potrebami a skutočnými právami, ktoré ľuďom patria. A práve tieto práva ustanovené a vykonávané, sa opúšťajú, aby sa išlo za ich tieňom.
Len si to dobre povšimnite: Revolúcia stavia teóriu práv vrodených proti vykonávaniu práv vybojovaných a takých, ktoré by patrili ľuďom; inak povedané, teória fatality namiesto slobody! Následne chce nahradiť všetky tieto tzv. vrodené práva zastupiteľstvom, ktoré má poslúžiť každému ...
Videl niekto niekedy dokonalejšie kaukliarstvo? Hladať domnelé práva, práva zbavené zásluhy, útočiť takto na človeka a na majetok v jeho princípoch, až v jeho podstate, nie je to zvláštne, keď sa predtým hovorilo o našej slobode? Ako málo bol pochopený vysoký význam ľudskej prirodzenosti!
Ako sa len história vzpiera tejto utópii! Tu na zemi sú všetky práva nadobudnuté, všetko je u človeka zásluhou. Nikto mu nemôže dať ani pokrok, ani šťastie, ani moc: pretože všetko je plodom jeho skutkov, jeho diel! Všetko, aj hodnota, aj táto rastlinná pôda, ktorú nie je možné zúrodniť a udržať v plodnosti inak, iba ľudským potom. Veď to tak určil sám Boh, tu v tomto slzavom údolí ...
Čože to chcete?! Tento zázračný tvor, ktorým je človek, by mal za všetko ďakovať len svojmu zrodeniu, totiž svojmu stvoreniu a ako dobytok byť v putách fatality? Čože!? Človek, že nie je ničím v príčine svojho bytia, nie je už súčinným na svojom osude, nie je už k obrazu Božiemu? A práve na túto ušľachtilú a zázračnú slobodu, túto podobnosť s Nekonečnom Revolúcia zabudla. Načo sa inak dotýkať takých otázok, ak sa nedá vystúpiť na vrchol princípov? Naša mravná sloboda nám vtláča čosi z božskej prirodzenosti a je potrebné, aby bolo dopriate takejto slobode rozvitie do všetkých sfér, ktoré sú človeku tu dole dostupné.
Rovnosť si podrobuje hovädá a zásluha vynáša človeka! Boh nevnucuje nič, ani pravdu, ba ani milosť. Práva človeka, podobne ako jeho hodnoty, sa viažu k jeho slobode, viažu sa k zásluhe, k evanjeliovému zákonu inteligencií, zákonu založenému na zemi a pre Nebo, ktoré násilníci uchvacujú ... Človek sa povznáša na tejto zemi len potom svojho čela; z neho plynú jeho šľachtické tituly. Často vo svojej slabosti dychtí po tom, aby všetko dostal: ale Boh svojim výsostným rozhodnutím chce, aby si všetko zaslúžil ... To je vznešená podobnosť so šľachtickým právom.
Áno, človek by chcel všetko dostať: hľa, prečo mu Revolúcia, krutým podvodom, sľubuje všetko dať! A preto je potrebné aby požadovala delenie práv a delenie hodnôt, inak povedané, zahladenie zásluh, zahladenie človeka! Pýcha v prvom dni Stvorenia chcela okradnúť Nebo; dnes by chcela olúpiť ľudstvo o civilizáciu. Problém je rovnaký vo všetkých končinách tohto sveta. Nič sa v človeku nezmenilo; stále si zamieňa morálnu slobodu za pýchu. Ale Boh natiahol tento svet ako rebrík, k nebu: spoločnosť, morálka, vlastníctvo, právo, všetko speje jedným smerom; a aké je to múdre a vzešené!
Revolúcia ničí pojem práva v samotnom človeku a ničí človeka až do jeho podstaty. Ach, ako civilizácia s nami nakladala dôstojnejšie! O čo ušľachtilejšie zostrojovala a budovala ľudstvo, než ako to robí táto utópia. Počas šiestich tisícročí nám ukazuje história všade posvätný sad zásluh, mravov, cností, zákonov, nadobudnutých práv, korunujúcich rodiny, plniac ríše slávou. O čo je dôstojnejšia než Revolúcia, ako sa ukazuje byť na úrovni človeka, stvoreného byť slobodným a zásluhami sa dobrať k zveľadeniu, človeka, ktorý je plodom svojej skutkov!
Nič by túto civilizáciu nedokázalo nahradiť. Človek musí byť úplný v lone spoločenskej jednoty. Rodina, obec, kraj, čo môže byť primeranejšieho dejinám, politike, povahe a dôstojnosti človeka!
Vo všetkých veciach nám Revolúcia prináša nižšie idey než tie, ktoré svet mal. Jej úspech predstavuje akési zmenšenie, schudobnenie ducha a rozumu človeka. Jej víťazstvo by bolo pádom modernej civilizácie, núteným návratom k civilizácii starovekej, len vyzdobenej novými pojmami. A pod týmito všelijakými menami sa nachádza tento obsah: základné zákony štátu, na ktorých uplatnenie nikdy nedôjde, ustavičné hádky, znemravnenie, neposlušnosť, rozpustilosť, pustošenie, následkom toho potom potláčanie pustošiteľov, lúpenie v medziach zákona, exekúcie a ustavičné stíhanie, skaza a vpády ...
Ako len Revolúcia ťaží zo súčasného oslabenia myšlienky a rozumu vo všeobecnosti! Stavia všade falošnú slobodu proti slobode pravej, falošné právo proti právu skutočnému, falošné bohatstvo proti bohatstvu pravdivému, falošného človeka, falošný ľud, falošnú Spoločnosť, proti človeku skutočnému, Spoločnosti pravdivej! Chce rodinu, obec, pokrok, ktoré nie sú pravou rodinou, pravou obcou, pravým pokrokom (zlepšením)! Zničí človeka, zničí rodinu, zničí vlastníctvo, zvrchované slobody, skutočné práva ... My hájime právo! My sme v slobode!
Sloboda nesie v sebe hodnotu, o ktorej nevedia tí, čo sa vydávajú za jej obhájcov. Keď je človek neschopný pochopiť alebo myslieť, kiež by aspoň uveril!