nedeľa, 17. apríla 2011

Stavitelia chrámov a budovatelia stretkových hál

prebraté z Dielne Sv. Jozefa http://dielnasj.blogspot.com/2011/04/stavitelia-chramov-budovatelia.html

V časoch pred osudným dejinným zvratom, ktorý sa udial v 60- tych rokoch minulého storočia, každé nedeľné ráno hnali rodičia svoje deti do kostola. Nasledujúcu hodinu deti i rodičia strávili na mieste krajšom a velebnejšom ako nebo samo. Vysoké mohutné steny, klenuté stropy, okná úzke ako strieľne, stĺporadia, oblúky, zástupy svätých v obrazoch a sochách hľadiacich extatickým pohľadom k nebu, alebo kárajúcim pohľadom dolu na nás. Staré, čierne a vŕzgajúce lavice, ohmatané a ošúchané modlitebné knižky, vôňa voskovíc a tymianu bez počet krát páleného na Božiu slávu, ktorá prestupovala všetko, vrátane nedeľných šiat, latinský chorál, ktorý kňaz spieval, hlboká pokora s akou sa pohyboval pred oltárom, neprestajne sa klaňajúc a kľakajúc, tajomné svetlo s farebných vitráží padajúce do presbytéria aby ožarovalo tajomstvá, ktoré sa rukami kňaza uskutočňovali, zatiaľ čo hlavná loď, nehovoriac o bočných tonula v intímnom polotieni, zvuk organu, ktorý triasol stenou a z ktorého sa robili zmimoriavky; všetko to bolo také veľkolepé a majestátne, že nás všetkých to robilo ešte menšími a nehodnejšími ako sme sa sami cítili a zároveň nám to dávalo pocítiť chuť vecí nebeských, ktoré niektorí z nás snáď z milosrdenstva Božieho zažijú. Nikto nemal potrebu sa s niekým zhovárať, budovať spoločenstvo, nikto sa neproducíroval po kostole hore dole, všade panovalo ticho, že aj špendlík človek počul padnúť. Keď sa stálo, sa stálo, keď sa kľačalo, tak sa kľačalo a kľačalo sa takmer stále. Aj malé deti cítili, že tu sa deje niečo mimoriadne, niečo tak tajomné a sväté že sedeli ticho, a tých málo previnilcov otec alebo matka zauchom expresne upokojili. Nehralo veľkú úlohu, či to bola ohromná gotická katedrála alebo len malý dedinský kostolík plný sadrového pseudobaroka , všade to fungovalo. Viera, liturgia sv. omše, hudba, výtvarné umenie a architektúra boli v absolútnom súlade a ich súzvuk vytváral jedinečný rámec pre sprítomňovanie Kristovej obety. Ktosi povedal, že omša je tá najkrajšia vec na tejto strane neba. Pevný, nemenný bod a isté útočisko v zúrivo sa meniacom svete. Omša slúžená v hocijakej slovenskej dedine, bola rovnaká ako omša slúžená v metropolitnom chráme v hociktorej krajine na svete a zároveň rovnaká, ako omša ktorú slúžili našim praotcom a praprapraotcom. 1600 rokov nezmenené modlitby rímskeho kánonu spájali minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Kto môže, nech si na to spomenie, lebo tie časy sú nadobro preč.


"Kvality" dnešného omšového obradu, ktorý postráda takmer akúkoľvek duchovnosť a ktorý otvára naplno náručie modernej profánnosti a nezmyselnosti, boli na týchto stránkach už viac krát rozoberané. Zmena rítu samozrejme spôsobila, že súlad medzi liturgiou, architektúrou a umením bol porušený a preto si logicky vynútila zmenu aj v nich. Preto sú moderné kostoly, vyzdobené moderným umením rovnako sterilné ako moderná liturgia a ako moderná viera. A preto sú aj prázdne. V minulosti jestvovali jasné a prísne pravidlá, ako má vyzerať kostol, ako má vyzerať posvätný priestor, ako presbytérium, oltár, hlavná a vedľajšia loď. Tieto pravidlá však, ako sa môžeme na bez počte prípadov presvedčiť, staviteľa neobmedzovali, naopak v rozlete a expresívnosti mu výrazne pomáhali. Máme aj na Slovensku mnoho kostolov z prvej polovice 20. storočia, ktoré používajú moderné formy a prvky a napriek tomu si zachovali všetko to, čo som v úvode opísal. Vďaka boľševikom sa výstavba kostolov na 40 rokov zastavila, takže potešenie sledovať moderné a ničím nebrzdené trendy v cirkevnej architektúre sme si naplno vychutnali až po roku 1990. Kým dovtedy sa nikomu neťažilo prejsť na omšu niekoľko kilometrov, naraz nastala potreba mať kostol na každom sídlisku a v každej malej osade. Za 20 rokov sa postavilo viac ako 300 kostolov a ešte stovka nie je dokončená, čo spolu robí 15 percent zo všetkých slovenských kostolov vybudovaných za 11. storočí trvania slovenského kresťanstva . Úctyhodná stavebná aktivita. Ak sa ale opýtame, či zanechala potomstvu niečo, čo bude obdivovať nasledujúce storočia, ako napr. Martinský dóm, alebo dóm sv. Alžbety, či niektorý z chrámov gotickej cesty na východe krajiny, alebo hoci aj niektorý z obyčajných barokových a pseudobarokových dedinských kostolíkov, ktorých sú po krajine stovky? Nezanechala. Teda pokiaľ už dosť zdegenerovaný vkus súčasníkov nepadne v našich potomkoch tak hlboko, že budú obdivovať plechové škatule Kauflandov a Lídlov alebo hromadné garáže, či veľkosklady, ktoré rastú popri našej krátkej a drahej diaľnici. Potom by sa mohli projektanti a sponzori dnešnej sakrálnej architektúry dočkať vďaky alebo dokonca obdivu.

Vo vnútri to býva ešte horšie. Tabernákulum je nemilosrdne vykázané nabok, najlepšie úplne mimo kostol, presbytérium v podstate nejestvuje, kňaz s miništrantmi sedia za tým čo má predstavovať oltár (dnes sa to častejšie nazýva obetný stôl) ako súdruhovia na straníckej schôdzi, nechýba pultík s mikrofónom, moderná výzdoba nevalnej úrovne, lavice, často krát nahradené stoličkami z nejakého poľského veľkoobchodu, sú rozložené do polkruhu tak ako pníky okolo táborákovej vatry. Tomu zodpovedá hudobná produkcia, v ktorej sa partička pubescentov, niekedy doplnená nejakým telesne zrelejším ale duchom stále mladým aktivistom pokúša na gitarách, husličkách, píšťalkách a bubienkoch prezentovať svoju horlivosť pre Pánov dom. Nechýba, dupanie a tlieskanie ručičkami, kázeň formou žartovného rozhovoru, vtipy a všetky tie infantilnosti, ktoré človeka, ktorý ešte nerezignoval na používanie rozumu stavajú pred otázku: "Som vôbec na omši alebo je toto nejaká dnešná verzia pionierskeho tábora?" Zoberme všeobecne príjmaný koncept posvätna, ako niečoho čo povznáša, čo uchvacuje človeka k nebu. Predložme teraz túto ideu pred moderného architekta, moderného kňaza a niekoľko sponzorov regrutovaných z miestnych podnikateľov ochotných utratiť nejakú tú mincu aj na iné ako autá, vily, dovolenky a milenky a čo dostaneme? Niečo medzi bankou, supermarketom a kinosálou s 15 metrovou skaterampou imitujúcou vežu, v ktorej je vyrezané okrúhle okno s niečím, čo pripomína vitráž a nad tým je zapichnutý kríž z dvoch stavebných I - profilov. Naši pastieri dnes často hovoria, že cirkevná architektúra, umenia a predovšetkým liturgia sama musí reflektovať moderné chápanie spoločenstva. Bohužiaľ to naozaj robí. Naši predkovia budovali ohromujúce katedrály v centrách veľkomiest i skromné kaplnky po dedinách a osadách, aby ukázali na niečo, čo je mimo nás, nad nami a nekonečne nás prevyšuje a zároveň aby pre výkon verejného Božieho kultu poskytli dôstojný a posvätnosťou preniknutý priestor. Týmito budovami vytýčili cestu nádeje. O dramatickom úpadku katolicizmu výrečne hovorí skutočnosť, že katolícke náboženstvo vo svojich externých prejavoch, ktorými kostoly a liturgia bezpochyby sú, stále viac a viac pripomína meniaci sa moderný svet než večné, nemenné a nekonečné Nebo.

Nuž a čo zostane z tohto sveta?

Ale, raz vidieť je lepšie ako sto krát počuť, preto pripájam krátky prehľad úspechov dnešnej sakrálnej architektúry. Aby som sa vyhol obľúbenému tvrdeniu, že takéto veci sa dejú iba v Amerike a tu je všetko v poriadku, vyberám ukážky len z nášho regiónu. (S poukázaním na to, čo tieto budovy pripomínajú.)














Solinky (pizzeria)














Košice nad jazerom (wigvam)














Karlova ves (vodáreň)














Petržalka (motorest)














Ružinov (skatepark)














Nové mesto BA (kino)











Podlavice (zbrojnica)










Zelenec (kulturák)










Zborov (trafocentrála)